(Preklad článku profesorky K. Dettwyler, originál sa nachádza tu: Brestfeeding and Fertility)
Katherine A. Dettwyler, Ph.D.
Department of Anthropology (Katedra antropológie),
Texas A & M University
2004 doplnenie: Peter Ellison publikoval na túto tému dve knihy:
On Fertile Ground, Peter T. Ellison, máj 2003, Harvard University Press, dostupné tu.
Reproductive Ecology and Human Evolution (Evolutionary Foundations of Human Behaviour), edit. Peter T. Ellison, december 2001, Aldine de Gruyter Publishers, New York, dostupné tu.
--------------------------------------
Originálny článok z r. 1995:
V knihe Breastfeeding: Biocultural Perspectives sa nachádza kapitola "Breastfeeding, Fertility and Maternal Conditon", ktorej autorom je Peter Ellison. Ide o antropológa a vedúceho katedry antropológie na Univerzite v Harwarde. V jeho kapitole ide o prehľad histórie výskumu o súvise medzi dojčením a plodnosťou, ktorý bol urobený od začiatkov až do roku 1993, kedy túto kapitolu dokončil (trvá to večnosť, kým sa rukopis dostane do tlače).
Toto je môj stručný prehľad jeho kapitoly. Satie dieťaťa spôsobuje, že matkina hypofýza produkuje prolaktín. Pôvodne sa predpokladalo, že prolaktín priamo ovplyvňuje ovuláciu/plodnosť, ale novšie výskumy naznačujú, že existuje ďalší hormón, ktorý je prostredníkom medzi prolaktínom a vaječníkmi. Vysoká hladina prolaktínu vedie buď k vysokej alebo nízkej hladine tohto hormónu, ktorý následne ovplyvňuje plodnosť. Plodnosť nie je jav typu "buď/alebo". Nejakú dobu po pôrode žena neovuluje, dokonca aj v prípade, že nedojčí. Pokiaľ dojčí dosť často na to, aby sa hladina prolaktínu udržala nad jej individuálnou kritickou hranicou pre plodnosť (a u každej ženy je táto hranica iná), jej plodnosť je potlačená.
Najvyšším stupňom potlačenia je chýbajúca ovulácia, ale ako hladina prolaktínu klesá (*), vaša plodnosť sa postupne vracia. Najprv začnete ovulovať, ale nebudete mať dostatočné hladiny hormónov pre oplodnenie. Potom môže prísť ovulácia aj oplodnenie, ale stále nebudete mať dostatočné hladiny hormónov pre implantáciu vajíčka. Nakoniec môžte ovulovať, nastane oplodnenie aj implantácia, ale nebudete mať dostatočné hladiny hormónov pre urdžanie tehotenstva, takže príde k skorému potratu, pravdepodobne v priebehu minút až hodín po implantácii, takže vôbec neviete, že ste boli tehotná. Je možné aj ovulovať, a nemať dostatočné hladiny hormónov v potrebným kombináciách na to, aby sa maternica pripravila na implantáciu, takže áno, je možné mať ovuláciu a nemať menštruáciu. Medzi ženami sú obrovské rozdiely vo všetkých týchto štádiách. Sú ženy, čo znova otehotnejú hneď pri prvej ovulácii, bez predchádzajúcej menštruácie. Pred rokmi som sa v Indiane zoznámila so ženou, ktorá mala v priebehu šiestich rokov tri deti bez jedinej menštruácie! Jej doktor mal problém stanoviť jej dátum pôrodu.
A verili by ste, že dosiaľ nebol urobený žiaden, naozaj žiaden výskum o tom, či môže byť proces postupného návratu plodnosti obrátený následkom zintenzívnenia dojčenia? Špeciálne som poprosila Petra Ellisona, aby do svojej kapitoly zahrnul aj takýto výskum, a ubezpečil ma, že žiaden takýto výskum neexistuje, hoci poznamenal "Logicky to dáva zmysel". Čiže ak by sa dieťa po tom, ako sa matke vrátila menštruácia, začalo častejšie dojčiť, matkine hladiny prolaktínu by sa zvýšili a následne by znovu potlačili plodnosť.
Som si istá, že to funguje, jednak z vlastnej skúsenosti a jednak z náhodných rozhovorov s inými dojčiacimi matkami. Pre konkrétny príklad, pri mojom treťom synovi Alexandrovi som v priebehu jeho prvého roka pracovala z domu, strávila som vtedy mnoho hodín pri počítači píšúc a zároveň dojčiac svojho syna. V lete 1992, keď mal rok, som bola doma (žiadne vyučovanie) a veľa som dojčila. Keď mal 13 mesiacov, začal sa letný semester, ja som ho na 6 hodín denne dávala opatrovateľke, aby som mala v kancelácii viac času, a hneď nasledujúci mesiac som dostala menštruáciu. Mala som menštruáciu v októbri, ďalšiu v novembri, potom v polovici decembra sa semester skončil a ja som 5 týždňov bola so synom doma (to je džob :)). V decembri a v januári som menštruáciu nemala, tá sa mi potom už nadobro vrátila vo februári. Ach jaj. Prajem si, aby niekto vyvinul tabletku, ktorá by napodobňovala priebeh laktačnej amenorey, takže by som nemala menštruáciu nasledujúcich ktoviekoľko rokov. To pritom ani nemám žiaden predmenštruačný syndróm, ani žiadne bolesti, takže viem, že sa vlastne nemám čo sťažovať. Naspäť k téme - rozumiem tomu tak, že žena sa rodí s tisíckami vajíčok a že menopauza nemá nič spoločné s vyčerpaním zásob týchto vajíčok.
Viem si predstaviť, že môže byť nejaký súvis medzi pretrvávajúcim dojčením a neschopnosťou udržať tehotenstvo, zvlášť u ženy, ktorá produkuje veľké množstvo prolaktínu v reakcii na dojčenie, alebo ktorej vaječníky sú zvlášť citlivé na akúkoľvek hladinu prolaktínu (či iného hormónu), ktorý produkuje. Treba sa poradiť s reprodukčným endokrinológom, či je to váš prípad. Nemyslím, že hladina oxytocínu spôsobujúca kontrakcie maternice toľkú dobu po narodení dieťaťa by mohla viesť k potratu, skôr hladina prolaktínu môže zamedzovať implantácii alebo pokračovaniu tehotenstva.
Veľa informácií môžete nájsť v už publikovaných dielach Petra Ellisona. Ak máte prístup do univerzitnej knižnice, vyhľadajte si ho v počítači a pozrite, ktoré jeho diela majú. Dúfam, že som pomohla.
--------------------------------
Pripravila Sue Ann Kendall 3. augusta 1995, posledná úprava 11. marca 2004.
(Preklad je zverejnený so súhlasom autorky, pofesorky K. Dettwyler.)
--------------------------------
(*) V pôvodnom texte "klesá", zrejme ide o preklep
nedeľa 20. novembra 2011
Dojčenie cudzích detí
(Preklad článku profesorky K. Dettwyler, originál sa nachádza tu: Nursing Other People's Babies)
Katherine A. Dettwyler, Ph.D.
Department of Anthropology (Katedra antropológie),
Texas A & M University
Napísala som článok do odborného časopisu o ženách na Mali, ktoré dojčili cudzie deti, jeho názov bol "Viac než výživa". Je o tom, ako ženy na Mali dojčia iné deti než svoje vlastné, pokiaľ u týchto detí neprichádza do úvahy, že by sa mohli sobášiť s ich vlastnými deťmi, pretože sú príbuzensky príliš blízko spriaznené. Takže ženy dojčia deti svojich spolumanželiek (muž môže mať viacero žien), deti bratov svojich manželov a svoje vnúčatá, ktoré sú deťmi ich dcér. Toto môže byť veľmi výhodné. Žena môže ísť k rieke prať a nechať dieťa u svojej spolumanželky vediac, že spolumanželka dieťa nadojčí, keď bude hladné. Alebo nechá dieťa u svojej matky vediac, že ho nadojčí, keď bude treba. Na druhej strane žena by nikdy nedojčila dieťa prateľky, s ktorou nie je príbuzná, pretože verí, že keď ich deti vyrastú, zosobášia sa, no keby priateľkine dieťa dojčila, toto dieťa by sa stalo príbuzným jej dieťaťu, pretože sa dojčili z tých istých pŕs. Táto viera, že dojčenie detí vytvára medzi nimi príbuzenstvo, je vo svete veľmi rozšírená a niekedy sa nazýva "mliečnym putom". Nepríbuzné deti, ktoré sa dojčili u tej istej ženy, sa volajú "mliečne sestry", "mliečni bratia" či "mliečni súrodenci".
6. august 1995
(Preklad je zverejnený so súhlasom autorky, pofesorky K. Dettwyler.)
Katherine A. Dettwyler, Ph.D.
Department of Anthropology (Katedra antropológie),
Texas A & M University
Napísala som článok do odborného časopisu o ženách na Mali, ktoré dojčili cudzie deti, jeho názov bol "Viac než výživa". Je o tom, ako ženy na Mali dojčia iné deti než svoje vlastné, pokiaľ u týchto detí neprichádza do úvahy, že by sa mohli sobášiť s ich vlastnými deťmi, pretože sú príbuzensky príliš blízko spriaznené. Takže ženy dojčia deti svojich spolumanželiek (muž môže mať viacero žien), deti bratov svojich manželov a svoje vnúčatá, ktoré sú deťmi ich dcér. Toto môže byť veľmi výhodné. Žena môže ísť k rieke prať a nechať dieťa u svojej spolumanželky vediac, že spolumanželka dieťa nadojčí, keď bude hladné. Alebo nechá dieťa u svojej matky vediac, že ho nadojčí, keď bude treba. Na druhej strane žena by nikdy nedojčila dieťa prateľky, s ktorou nie je príbuzná, pretože verí, že keď ich deti vyrastú, zosobášia sa, no keby priateľkine dieťa dojčila, toto dieťa by sa stalo príbuzným jej dieťaťu, pretože sa dojčili z tých istých pŕs. Táto viera, že dojčenie detí vytvára medzi nimi príbuzenstvo, je vo svete veľmi rozšírená a niekedy sa nazýva "mliečnym putom". Nepríbuzné deti, ktoré sa dojčili u tej istej ženy, sa volajú "mliečne sestry", "mliečni bratia" či "mliečni súrodenci".
6. august 1995
(Preklad je zverejnený so súhlasom autorky, pofesorky K. Dettwyler.)
nedeľa 19. júna 2011
Prirodzené odstavenie
(Preklad článku profesorky K. Dettwyler, originál sa nachádza tu: A natural age of weaning.)
Katherine A. Dettwyler, Ph.D.
Department of Anthropology (Katedra antropológie),
Texas A & M University
Vo svojom výskume som hľadala rôzne premenné v živote človeka (ako gestačná doba, hmotnosť pri narodení, tempo rastu, vek pohlavnej zrelosti, vek prerezávania zubov, dĺžka života atď.) u primátov okrem človeka, a potom som sledovala, ako tieto premenné korelujú s vekom odstavenia u týchto zvierat. Ide o našich najbližších príbuzných v živočíšnej ríši, špeciálne s gorilami a šimpanzami zdieľame viac ako 98% génov. Priniesla som niekoľko analógií ohľadom toho, kedy by ľudia "prirodzene" odstavovali svoje deti, ak by do hry nevstupovalo množstvo kultúrnych pravidiel. Môj záujem podnietilo čítanie literatúry viacerých kultúr o veku odstavenia, kde sa ukázalo, že rôzne kultúry majú rôzne presvedčenia o tom, kedy majú byť deti odstavené, od veľmi raného veku v Spojených štátoch po veľmi neskorý vek na iných miestach. Často počujeme, že priemerný vek odstavenia vo svete je 4,2 roka, toto číslo ale nie je ani presné ani zmysluplné. Prehľad 64 "tradičných" štúdií, ktoré boli urobené pred rokom 1940, ukázal medián trvania dojčenia asi 2,8 roka, pričom niektoré spoločnosti dojčili omnoho dlhšie a niektoré omnoho kratšie. Nemá zmysel štatisticky hovoriť o priemernom veku odstavenia vo svete, lebo veľa detí nie je vôbec dojčených, alebo to ich matky vzdajú po pár dňoch či po šiestich týždňoch, keď idú naspäť do práce. Je pravdou, že vo svete stále existuje veľa spoločností, kde sú deti bežne dojčené do veku štyroch-piatich rokov či dlhšie, a dokonca v Spojených Štátoch sa niektoré deti dojčia takto dlho. V spoločnostiach, kde je deťom dovolené dojčiť sa "tak dlho, ako chcú", sa tieto zvyčajne samé odstavia bez hádok a plaču vo veku 3-4 rokov. Môj záujem tiež pramenil z pozorovania, že ostatné zvieratá majú prirodzený vek odstavenia, napríklad 6 týždňov u psov, 8-12 mesiacov u koní atď. Tieto zvieratá zrejme nemajú žiadne kultúrne presvedčenie o tom, kedy je ten správny vek.
Tu sú niektoré zistenia:
1. V skupine pozostávajúej z 21 druhov primátov okrem človeka Holly Smithová zistila, že mláďatá sa odstavovali presne vo veku, keď sa im prerezávala prvá trvalá stolička. U ľudí by to zodpovedalo veku 5,5 až 6 rokov.
2. Pediatri zvykli tvrdiť, že u mnohých druhov je gestačná doba zhruba rovnako dlhá ako doba dojčenia, čím naznačovali vek pre odstavenie u ľudí 9 mesiacov. Avšak ukazuje sa, že tento vzťah je ovplyvnený veľkosťou dospelého jedinca - čím je tento väčší, tým je dĺžka doby dojčenia voči gestačnej dobe dlhšia. U šimpanzov a goríl, čo sú primáty veľkosťou človeku najbližšie a tiež najviac príbuzné genetickou informáciou, je tento pomer 6 ku 1. To znamená, že svojich potomkov dojčia ŠESŤKRÁT dlhšie než je doba gestácie (presnejšie 6,1 u šimpanzov a 6,4 u goríl, pričom človek sa čo do veľkosti nachádza medzi nimi). U ľudí by to znamenalo 4,5 roka dojčenia (6-krát 9 mesiacov gestácie).
3. Pediatri zvykli tvrdiť, že väčšina cicavcov odstavuje svojich potomkov po dosiahnutí trojnásobku pôrodnej hmotnosti, čím naznačovali vek pre odstavenie u ľudí 1 rok. Avšak toto je znova ovplyvnené hmotnosťou jedincov, vačšie cicavce dojčia svojich potomkov až do dosiahnutia štvornásobku pôrodnej hmotnosti. U ľudí táto doba spravidla prichádza medzi 2,5 a 3,5 rokmi.
4. Jedna štúdia na primátoch ukázala, že ich mláďatá sa odstavujú, keď dosiahnu tretinu svojej hmotnosti v dospelosti. U ľudí to nastáva vo veku zhruba 5-7 rokov.
5. Porovnanie veku odstavenia a veku pohlavnej zrelosti u primátov okrem človeka naznačuje u ľudí vek pre odstavenie 6-7 rokov.
6. Štúdie ukázali, že imunitný systém u detí dozrieva až okolo veku 6 rokov, a je dobre známe, že materské mlieko napomáha rozvoju imunitného systému a dopĺňa ho protilátkami od matky, pokiaľ sa materské mlieko tvorí (potvrdené do veku dvoch rokov, žiadne štúdie ohľadne zloženia materského mlieka viac ako dva roky po pôrode dosiaľ neboli urobené).
A tak ďalej, a tak ďalej. Minimálny predpokladaný vek pre prirodzené odstavenie je 2,5 roka, maximálny 7 rokov.
Čo sa týka prínosu dlhodobého dojčenia, urobilo sa viacero štúdií porovnávajúcich častosť výskytu rôznych ochorení a rozvoj IQ u dojčených detí a u detí kŕmených fľašou. Každá štúdia ukázala, že dojčené deti zriedkavejšie podliehajú chorobám a majú vyššie IQ ako deti kŕmené fľašou. V štúdiách, ktoré rozdelili deti do kategórií podľa dĺžky dojčenia, dlhšie dojčeným deťom sa darilo lepšie čo do odolnosti voči chorobám aj čo do výšky IQ. Inými slovami, ak kategórie boli: doba dojčenia 0-6 mesiacov, 6-12 mesiacov, 12-18 mesiacov a 18-24+ mesiacov, tak deťom v kategórii 18-24+ mesiacov sa darilo najlepšie, nasledovali deti v kategórii 12-18 mesiaov, za nimi deti v kategórii 6-12 mesiacov, a deťom v kategórii 0-6 mesiacov sa darilo najhoršie zo všetkých skupín dojčených detí, ale vždy lepšie než deťom kŕmeným výlučne fľašou. Toto sa potvrdilo pre ochorenia tráviaceho traktu, ochorenia horných dýchacích ciest, sklerózu multiplex, cukrovku, ochorenia srdca a mnohé ďalšie. Podobne najdlhšie dojčené deti dopadli najlepšie pri IQ testoch. Treba si všimnúť, že žiadna štúdia sa nezamerala na deti staršie ako 2 roky. Dojčenie 18-24 mesiacov alebo dlhšie spadalo do jednej veľkej kategórie. Dá sa predpokladať, že dojčenie poskytuje výhody aj naďalej, keďže vaše telo *nevie*, že vaše dieťa malo narodeniny, a teda nezačína zrazu produkovať nutrične a imunologicky bezcenné mlieko.
Nikto teda doteraz neukázal, či dojčenie vo veku nad 2 roky naďalej poskytuje výhody alebo nie, pretože dosiaľ neboli urobené žiadne relevantné štúdie. Trend počas prvých dvoch rokov jasne napovedá, že i dlhšie dojčenie by malo byť prínosom. Je zrejmé, že sa tu stretávame s fenoménom zmenšujúceho sa efektu - prvých 6 mesiacov dojčenia je zjavne omnoho dôležitejších pre výživu a rozvoj imunity dieťaťa než 6 mesiacov medzi 3,5 a 4 rokmi. To ale neznamená, že nemáte dieťaťu poskytovať materské mlieko, ak oň dieťa stojí a ak to vám nespôsobuje problémy. To by bolo ako povedať: "Nuž, Mabel, tento ropný vrt už nie je taký ziskový ako predtým. Náš podiel na zisku bol predtým 56 dolárov mesačne, teraz sme radi, keď nám to hodí 25 dolárov ročne. Vieš čo, mali by sme povedať tej spoločnosti, nech si tie mizerné peniaze nechajú." A Mabel odpovie: "Prosím ťa, Clyde, nebuď smiešny! Je to stále 25 dolárov. Rozum si potratil?"
Samozrejme, deti narodené v Spojených štátoch nemusia zápasiť so všetkými tými chorobami a parazitmi a s kontaminovanou vodou ako deti v krajinách tretieho sveta. Máme viac príkrmov, ktorým môžeme dôverovať, že sú bezpečné a čisté. Môžeme dať svoje deti očkovať, môžeme im podať antibiotiká, keď je to potrebné. No skutočnosť, že *môžeme*, neznamená, že dojčenie nie je dôležité. Dojčené deti majú stále navrch oproti nedojčeným, dokonca i v takomto úžasne čistom prostredí s nádhernou zdravotnou starostlivosťou. Menej chorľavejú, sú bystrejšie, sú šťastnejšie. Ďalšia dôležitá okolnosť u starších detí je, že sú schopné rozvíjať svoj citový vzťah k človeku a nemusia sa obracať k neživému predmetu ako plyšový medvedík či plienka. Myslím, že toto dáva základ pre život orientovaný na ľudí, a nie nasmeronavý k materializmu, a myslím, že to je dobre. Tiež si neviem predstaviť byť bez tohto láskyplného spojenia s batoľaťom prechádzajúcim obrovskými zmenami, z ktorých niektoré sú preň veľmi frustrujúce. Takto by som mohla pokračovať donekonečna, ale tu skončím.
Dúfam, že som pomohla. Tieto myšlienky sú výstižnejšie a podrobnejšie rozvedené v mojej kapitole "A time to Wean" (Čas pre odstavenie) v publikácii Aldine de Gruyte Breastfeeding: Biocultural Perspectives.
Pripravené 3. augusta 1995, upravené 10. februára 1997.
(Preklad je zverejnený so súhlasom autorky, pofesorky K. Dettwyler.)
Katherine A. Dettwyler, Ph.D.
Department of Anthropology (Katedra antropológie),
Texas A & M University
Vo svojom výskume som hľadala rôzne premenné v živote človeka (ako gestačná doba, hmotnosť pri narodení, tempo rastu, vek pohlavnej zrelosti, vek prerezávania zubov, dĺžka života atď.) u primátov okrem človeka, a potom som sledovala, ako tieto premenné korelujú s vekom odstavenia u týchto zvierat. Ide o našich najbližších príbuzných v živočíšnej ríši, špeciálne s gorilami a šimpanzami zdieľame viac ako 98% génov. Priniesla som niekoľko analógií ohľadom toho, kedy by ľudia "prirodzene" odstavovali svoje deti, ak by do hry nevstupovalo množstvo kultúrnych pravidiel. Môj záujem podnietilo čítanie literatúry viacerých kultúr o veku odstavenia, kde sa ukázalo, že rôzne kultúry majú rôzne presvedčenia o tom, kedy majú byť deti odstavené, od veľmi raného veku v Spojených štátoch po veľmi neskorý vek na iných miestach. Často počujeme, že priemerný vek odstavenia vo svete je 4,2 roka, toto číslo ale nie je ani presné ani zmysluplné. Prehľad 64 "tradičných" štúdií, ktoré boli urobené pred rokom 1940, ukázal medián trvania dojčenia asi 2,8 roka, pričom niektoré spoločnosti dojčili omnoho dlhšie a niektoré omnoho kratšie. Nemá zmysel štatisticky hovoriť o priemernom veku odstavenia vo svete, lebo veľa detí nie je vôbec dojčených, alebo to ich matky vzdajú po pár dňoch či po šiestich týždňoch, keď idú naspäť do práce. Je pravdou, že vo svete stále existuje veľa spoločností, kde sú deti bežne dojčené do veku štyroch-piatich rokov či dlhšie, a dokonca v Spojených Štátoch sa niektoré deti dojčia takto dlho. V spoločnostiach, kde je deťom dovolené dojčiť sa "tak dlho, ako chcú", sa tieto zvyčajne samé odstavia bez hádok a plaču vo veku 3-4 rokov. Môj záujem tiež pramenil z pozorovania, že ostatné zvieratá majú prirodzený vek odstavenia, napríklad 6 týždňov u psov, 8-12 mesiacov u koní atď. Tieto zvieratá zrejme nemajú žiadne kultúrne presvedčenie o tom, kedy je ten správny vek.
Tu sú niektoré zistenia:
1. V skupine pozostávajúej z 21 druhov primátov okrem človeka Holly Smithová zistila, že mláďatá sa odstavovali presne vo veku, keď sa im prerezávala prvá trvalá stolička. U ľudí by to zodpovedalo veku 5,5 až 6 rokov.
2. Pediatri zvykli tvrdiť, že u mnohých druhov je gestačná doba zhruba rovnako dlhá ako doba dojčenia, čím naznačovali vek pre odstavenie u ľudí 9 mesiacov. Avšak ukazuje sa, že tento vzťah je ovplyvnený veľkosťou dospelého jedinca - čím je tento väčší, tým je dĺžka doby dojčenia voči gestačnej dobe dlhšia. U šimpanzov a goríl, čo sú primáty veľkosťou človeku najbližšie a tiež najviac príbuzné genetickou informáciou, je tento pomer 6 ku 1. To znamená, že svojich potomkov dojčia ŠESŤKRÁT dlhšie než je doba gestácie (presnejšie 6,1 u šimpanzov a 6,4 u goríl, pričom človek sa čo do veľkosti nachádza medzi nimi). U ľudí by to znamenalo 4,5 roka dojčenia (6-krát 9 mesiacov gestácie).
3. Pediatri zvykli tvrdiť, že väčšina cicavcov odstavuje svojich potomkov po dosiahnutí trojnásobku pôrodnej hmotnosti, čím naznačovali vek pre odstavenie u ľudí 1 rok. Avšak toto je znova ovplyvnené hmotnosťou jedincov, vačšie cicavce dojčia svojich potomkov až do dosiahnutia štvornásobku pôrodnej hmotnosti. U ľudí táto doba spravidla prichádza medzi 2,5 a 3,5 rokmi.
4. Jedna štúdia na primátoch ukázala, že ich mláďatá sa odstavujú, keď dosiahnu tretinu svojej hmotnosti v dospelosti. U ľudí to nastáva vo veku zhruba 5-7 rokov.
5. Porovnanie veku odstavenia a veku pohlavnej zrelosti u primátov okrem človeka naznačuje u ľudí vek pre odstavenie 6-7 rokov.
6. Štúdie ukázali, že imunitný systém u detí dozrieva až okolo veku 6 rokov, a je dobre známe, že materské mlieko napomáha rozvoju imunitného systému a dopĺňa ho protilátkami od matky, pokiaľ sa materské mlieko tvorí (potvrdené do veku dvoch rokov, žiadne štúdie ohľadne zloženia materského mlieka viac ako dva roky po pôrode dosiaľ neboli urobené).
A tak ďalej, a tak ďalej. Minimálny predpokladaný vek pre prirodzené odstavenie je 2,5 roka, maximálny 7 rokov.
Čo sa týka prínosu dlhodobého dojčenia, urobilo sa viacero štúdií porovnávajúcich častosť výskytu rôznych ochorení a rozvoj IQ u dojčených detí a u detí kŕmených fľašou. Každá štúdia ukázala, že dojčené deti zriedkavejšie podliehajú chorobám a majú vyššie IQ ako deti kŕmené fľašou. V štúdiách, ktoré rozdelili deti do kategórií podľa dĺžky dojčenia, dlhšie dojčeným deťom sa darilo lepšie čo do odolnosti voči chorobám aj čo do výšky IQ. Inými slovami, ak kategórie boli: doba dojčenia 0-6 mesiacov, 6-12 mesiacov, 12-18 mesiacov a 18-24+ mesiacov, tak deťom v kategórii 18-24+ mesiacov sa darilo najlepšie, nasledovali deti v kategórii 12-18 mesiaov, za nimi deti v kategórii 6-12 mesiacov, a deťom v kategórii 0-6 mesiacov sa darilo najhoršie zo všetkých skupín dojčených detí, ale vždy lepšie než deťom kŕmeným výlučne fľašou. Toto sa potvrdilo pre ochorenia tráviaceho traktu, ochorenia horných dýchacích ciest, sklerózu multiplex, cukrovku, ochorenia srdca a mnohé ďalšie. Podobne najdlhšie dojčené deti dopadli najlepšie pri IQ testoch. Treba si všimnúť, že žiadna štúdia sa nezamerala na deti staršie ako 2 roky. Dojčenie 18-24 mesiacov alebo dlhšie spadalo do jednej veľkej kategórie. Dá sa predpokladať, že dojčenie poskytuje výhody aj naďalej, keďže vaše telo *nevie*, že vaše dieťa malo narodeniny, a teda nezačína zrazu produkovať nutrične a imunologicky bezcenné mlieko.
Nikto teda doteraz neukázal, či dojčenie vo veku nad 2 roky naďalej poskytuje výhody alebo nie, pretože dosiaľ neboli urobené žiadne relevantné štúdie. Trend počas prvých dvoch rokov jasne napovedá, že i dlhšie dojčenie by malo byť prínosom. Je zrejmé, že sa tu stretávame s fenoménom zmenšujúceho sa efektu - prvých 6 mesiacov dojčenia je zjavne omnoho dôležitejších pre výživu a rozvoj imunity dieťaťa než 6 mesiacov medzi 3,5 a 4 rokmi. To ale neznamená, že nemáte dieťaťu poskytovať materské mlieko, ak oň dieťa stojí a ak to vám nespôsobuje problémy. To by bolo ako povedať: "Nuž, Mabel, tento ropný vrt už nie je taký ziskový ako predtým. Náš podiel na zisku bol predtým 56 dolárov mesačne, teraz sme radi, keď nám to hodí 25 dolárov ročne. Vieš čo, mali by sme povedať tej spoločnosti, nech si tie mizerné peniaze nechajú." A Mabel odpovie: "Prosím ťa, Clyde, nebuď smiešny! Je to stále 25 dolárov. Rozum si potratil?"
Samozrejme, deti narodené v Spojených štátoch nemusia zápasiť so všetkými tými chorobami a parazitmi a s kontaminovanou vodou ako deti v krajinách tretieho sveta. Máme viac príkrmov, ktorým môžeme dôverovať, že sú bezpečné a čisté. Môžeme dať svoje deti očkovať, môžeme im podať antibiotiká, keď je to potrebné. No skutočnosť, že *môžeme*, neznamená, že dojčenie nie je dôležité. Dojčené deti majú stále navrch oproti nedojčeným, dokonca i v takomto úžasne čistom prostredí s nádhernou zdravotnou starostlivosťou. Menej chorľavejú, sú bystrejšie, sú šťastnejšie. Ďalšia dôležitá okolnosť u starších detí je, že sú schopné rozvíjať svoj citový vzťah k človeku a nemusia sa obracať k neživému predmetu ako plyšový medvedík či plienka. Myslím, že toto dáva základ pre život orientovaný na ľudí, a nie nasmeronavý k materializmu, a myslím, že to je dobre. Tiež si neviem predstaviť byť bez tohto láskyplného spojenia s batoľaťom prechádzajúcim obrovskými zmenami, z ktorých niektoré sú preň veľmi frustrujúce. Takto by som mohla pokračovať donekonečna, ale tu skončím.
Dúfam, že som pomohla. Tieto myšlienky sú výstižnejšie a podrobnejšie rozvedené v mojej kapitole "A time to Wean" (Čas pre odstavenie) v publikácii Aldine de Gruyte Breastfeeding: Biocultural Perspectives.
Pripravené 3. augusta 1995, upravené 10. februára 1997.
(Preklad je zverejnený so súhlasom autorky, pofesorky K. Dettwyler.)
streda 18. mája 2011
Nočný spánok bábätiek
(Preklad článku profesorky K. Dettwyler, originál sa nachádza tu: Sleeping through the Night)
Katherine A. Dettwyler, Ph.D.
Department of Anthropology (Katedra antropológie),
Texas A & M University
(Tento text bol pôvodne adresovaný konkrétnemu človeku. Je trochu upravený, aby bol menej špecifický.)
Som profesorkou antropológie a výživy s čiastočnom úväzkom na A&M univerzite v Texase (čiastočne na dôchodku) a vo svojom výskume sa zaoberám postojmi a praktikami vo výžive bábätiek a detí v rôznych kultúrach a z hľadiska evolúcie, ako aj zdravím a prospievaním detí. Z vlastnej skúsenosti viem, že byť prvýkrát rodičom je veľmi náročné, najmä keď očakávania nezodpovedajú skutočnosti, a tiež keď nás naša kultúra učí, aké potreby by deti mali mať, čo by mali chcieť, ako by sa mali správať, a zrazu naše deti akosi tieto predstavy nespĺňajú. Zmieriť sa s týmto nesúladom medzi očakávaniami a skutočnosťou môže byť pre novopečených rodičov veľmi náročné. Niektoré deti je možné nasmerovať, presvedčiť či donútiť, aby splnili očakávania našej kultúry, a deti budú pekne prospievať. Inokedy síce deti splnia kultúrne očakávania, avšak na druhej strane stratia zmysel pre to, kým sú, stratia sebavedomie a vieru, že svet je bezpečné a dôveryhodné miesto, a niekedy bude dokonca ohrozené ich zdravie a život. Pravdepodobne nikde nie sú kultúrne očakávania a skutočné potreby detí vo väčšom konflikte ako v oblasti častosti dojčenia a charakteru spánku.
Ľudské mláďatá sú uspôsobené (či veríte že evolúciou počas miliónov rokov alebo Bohom, na tom nezáleží) dojčiť sa *veľmi* často, vychádzajúc zo zloženia mlieka u nášho druhu, z faktu, že u všetkých vyšších primátov (primáty sú zoologický druh zahŕňajúci ľudí, patria medzi ne aj opice) nosia matky svojich potomkov na rukách alebo na chrbtoch po niekoľko rokov, ďalej z veľkosti žalúdka malých detí, z rýchlosti, ktorou je materské mlieko strávené, z potreby takmer nepretržitého prísunu živín pre rast obrovského mozgu (obzvlášť u ľudí) a tak ďalej. Slovami "veľmi často" myslím 3-4 krát za hodinu, s trvaním vždy niekoľkých minút. Spôsob, akým sú niektoré malé deti v našej kultúre kŕmené, keď sa im snažíme zaviesť režim kŕmenia každé 3-4 hodiny s trvaním jedného kŕmenia 15-20 minút, je proti našej základnej fyziológii. Avšak ľudia sú veľmi prispôsobiví, niektoré matky sú schopné vytvoriť dostatok mlieka i pri takejto riedkej stimulácii a takomto vyprázdňovaní prsníkov, a niektoré deti sú schopné sa adaptovať na takéto veľké a nie časté porcie. No bohužial niektoré matky nevytvoria pri takomto občasnom dojčení dostatok mlieka a niektoré deti sa neprispôsobia režimu, sú nepokojné, veľa plačú, chcú sa dojčiť "skôr než je čas", nerastú dobre a neprospievajú. Samozrejme sa zvyčajne zvaľuje vina na matku - "Nemáš dosť mlieka" - namiesto na kultúrou spôsobené očakávanie, že dojčenie každé 3-4 hodiny má byť dostatočné, a matka začína dokrmovať umelým mliekom, čo ju vtiahne do špirály vedúcej k úplnému odstaveniu. Ľudské mláďa je tiež uspôsobené byť dojčené minimálne 2,5 roka, pričom mnoho indikátorov naznačuje, že skutočný fyziologický vek pre odstavenie je 6-7 rokov, bez ohľadu na to, čo diktuje vaša kultúra. Môžem vám ohľadne týchto skutočností dať referencie k môjmu výskumu, ak máte záujem.
To isté platí pre spánok. Ľudské mláďatá sú uspôsobené spať so svojimi rodičmi. Hmat je u primátov spolu so zrakom najdôležitejší zmysel. Mláďatá primátov sú nosené na tele matky a spia pri nej celé roky po narodení, často aj po odstavení. Očakávaný vzorec správania je pre matku a dieťa spať spolu a pre dieťa dojčiť sa počas noci kedykoľvek chce. Normálne zdravé dojčené dieťa spiace so svojou matkou neprespí noc (povedzme 7-9 hodín bez prerušenia) až do veku 3-4 rokov, aj keď už nočné dojčenie nepotrebuje. Opakujem - je to NORMÁLNE a ZDRAVÉ. Výskum Dr. Jamesa McKennu ohľadne spoločného spania jasne poukazuje na nebezpečenstvo osamelého spánku malých detí, keď tieto vkĺzajú do abnormálnych fáz veľmi hlbokého spánku, pri ktorých je pre ne veľmi ťažké sa vyrušiť, keď nastane apnoe (zastavenie dýchania). Pri spoločnom spaní matka monitoruje spánok a dych dieťaťa, dokonca i keď sama spí. Keď u dieťaťa nastane apnoe, vyruší dieťa svojím pohybom a dotykom. Toto považujeme za hlavný mechanizmus, ktorým sú deti spiace s matkou chránené pred syndrómom náhleho úmrtia. Inými slovami, mnoho prípadov tohto syndrómu u detí, ktoré spia samé, pripisujeme tomu, že sa tieto deti naučili prespať dlhé časové úseky vo veľmi skorom veku, takže sa ocitajú v dlhých fázach hlbokého spánku, nastane apnoe, a nablízku nie je nikto, kto by to spozoroval a vyrušil ich, takže nezačnú znovu dýchať. Spoločné spanie tiež umožňuje matke monitorovať teplotu dieťaťa počas noci a byť pri ňom, keď zvracia, rozkašle sa, či proste zabezpečiť normálne bezpečné prostredie, ktoré bábätko či dieťa prirodzene očakáva.
Je to pohodlné pre rodičov? Nie!
Je pre niektorých "prvorodičov" náročné prispôsobiť sa? Áno!
Niet pochýb, že priepasť medzi tým, čo nás učí naša kultúra očakávať od spánku dieťaťa (prečítať rozprávku, prikryť, zhasnúť svetlo a nevidieť sa nasledujúcich 8 hodín) a skutočnosťou, ako zdravé a normálne deti naozaj spia, je obrovská.
Ale prvé kroky k vysporiadaniu sa s faktom, že vaše dieťa neprespí noc či nechce spať bez vás, sú uvedomiť si, že:
(1) Neprespať noc do veku 3-4 rokov je normálne a zdravé správanie sa ľudských mláďat.
(2) Vaše dieťa nie je náročné, ani vami nemanipuluje, je normálne a zdravé a správa sa primerane svojmu druhu.
Keď akceptujete tieto jednoduché fakty, starať sa o vaše dieťa v noci bude omnoho ľahšie. Keď sa vzdáte predstavy, že vaše dieťa má spať v noci 8 hodín v kuse, a budete vnímať nočné vstávanie k dieťaťu ako vzácne a pominuteľné chvíle, veľmi rýchlo si zvyknete.
Vrelo doporúčam knihu Nighttime Parenting od Dr. Searsa. Prvé roky našich detí sú veľmi dôležité a majú veľký vplyv na ich životy. Prejde to všetko príliš rýchlo. Napĺňať potreby našich detí počas týchto začiatkov sa v ďalších rokoch veľakrát vyplatí.
(Preklad je zverejnený so súhlasom autorky, pofesorky K. Dettwyler.)
Katherine A. Dettwyler, Ph.D.
Department of Anthropology (Katedra antropológie),
Texas A & M University
(Tento text bol pôvodne adresovaný konkrétnemu človeku. Je trochu upravený, aby bol menej špecifický.)
Som profesorkou antropológie a výživy s čiastočnom úväzkom na A&M univerzite v Texase (čiastočne na dôchodku) a vo svojom výskume sa zaoberám postojmi a praktikami vo výžive bábätiek a detí v rôznych kultúrach a z hľadiska evolúcie, ako aj zdravím a prospievaním detí. Z vlastnej skúsenosti viem, že byť prvýkrát rodičom je veľmi náročné, najmä keď očakávania nezodpovedajú skutočnosti, a tiež keď nás naša kultúra učí, aké potreby by deti mali mať, čo by mali chcieť, ako by sa mali správať, a zrazu naše deti akosi tieto predstavy nespĺňajú. Zmieriť sa s týmto nesúladom medzi očakávaniami a skutočnosťou môže byť pre novopečených rodičov veľmi náročné. Niektoré deti je možné nasmerovať, presvedčiť či donútiť, aby splnili očakávania našej kultúry, a deti budú pekne prospievať. Inokedy síce deti splnia kultúrne očakávania, avšak na druhej strane stratia zmysel pre to, kým sú, stratia sebavedomie a vieru, že svet je bezpečné a dôveryhodné miesto, a niekedy bude dokonca ohrozené ich zdravie a život. Pravdepodobne nikde nie sú kultúrne očakávania a skutočné potreby detí vo väčšom konflikte ako v oblasti častosti dojčenia a charakteru spánku.
Ľudské mláďatá sú uspôsobené (či veríte že evolúciou počas miliónov rokov alebo Bohom, na tom nezáleží) dojčiť sa *veľmi* často, vychádzajúc zo zloženia mlieka u nášho druhu, z faktu, že u všetkých vyšších primátov (primáty sú zoologický druh zahŕňajúci ľudí, patria medzi ne aj opice) nosia matky svojich potomkov na rukách alebo na chrbtoch po niekoľko rokov, ďalej z veľkosti žalúdka malých detí, z rýchlosti, ktorou je materské mlieko strávené, z potreby takmer nepretržitého prísunu živín pre rast obrovského mozgu (obzvlášť u ľudí) a tak ďalej. Slovami "veľmi často" myslím 3-4 krát za hodinu, s trvaním vždy niekoľkých minút. Spôsob, akým sú niektoré malé deti v našej kultúre kŕmené, keď sa im snažíme zaviesť režim kŕmenia každé 3-4 hodiny s trvaním jedného kŕmenia 15-20 minút, je proti našej základnej fyziológii. Avšak ľudia sú veľmi prispôsobiví, niektoré matky sú schopné vytvoriť dostatok mlieka i pri takejto riedkej stimulácii a takomto vyprázdňovaní prsníkov, a niektoré deti sú schopné sa adaptovať na takéto veľké a nie časté porcie. No bohužial niektoré matky nevytvoria pri takomto občasnom dojčení dostatok mlieka a niektoré deti sa neprispôsobia režimu, sú nepokojné, veľa plačú, chcú sa dojčiť "skôr než je čas", nerastú dobre a neprospievajú. Samozrejme sa zvyčajne zvaľuje vina na matku - "Nemáš dosť mlieka" - namiesto na kultúrou spôsobené očakávanie, že dojčenie každé 3-4 hodiny má byť dostatočné, a matka začína dokrmovať umelým mliekom, čo ju vtiahne do špirály vedúcej k úplnému odstaveniu. Ľudské mláďa je tiež uspôsobené byť dojčené minimálne 2,5 roka, pričom mnoho indikátorov naznačuje, že skutočný fyziologický vek pre odstavenie je 6-7 rokov, bez ohľadu na to, čo diktuje vaša kultúra. Môžem vám ohľadne týchto skutočností dať referencie k môjmu výskumu, ak máte záujem.
To isté platí pre spánok. Ľudské mláďatá sú uspôsobené spať so svojimi rodičmi. Hmat je u primátov spolu so zrakom najdôležitejší zmysel. Mláďatá primátov sú nosené na tele matky a spia pri nej celé roky po narodení, často aj po odstavení. Očakávaný vzorec správania je pre matku a dieťa spať spolu a pre dieťa dojčiť sa počas noci kedykoľvek chce. Normálne zdravé dojčené dieťa spiace so svojou matkou neprespí noc (povedzme 7-9 hodín bez prerušenia) až do veku 3-4 rokov, aj keď už nočné dojčenie nepotrebuje. Opakujem - je to NORMÁLNE a ZDRAVÉ. Výskum Dr. Jamesa McKennu ohľadne spoločného spania jasne poukazuje na nebezpečenstvo osamelého spánku malých detí, keď tieto vkĺzajú do abnormálnych fáz veľmi hlbokého spánku, pri ktorých je pre ne veľmi ťažké sa vyrušiť, keď nastane apnoe (zastavenie dýchania). Pri spoločnom spaní matka monitoruje spánok a dych dieťaťa, dokonca i keď sama spí. Keď u dieťaťa nastane apnoe, vyruší dieťa svojím pohybom a dotykom. Toto považujeme za hlavný mechanizmus, ktorým sú deti spiace s matkou chránené pred syndrómom náhleho úmrtia. Inými slovami, mnoho prípadov tohto syndrómu u detí, ktoré spia samé, pripisujeme tomu, že sa tieto deti naučili prespať dlhé časové úseky vo veľmi skorom veku, takže sa ocitajú v dlhých fázach hlbokého spánku, nastane apnoe, a nablízku nie je nikto, kto by to spozoroval a vyrušil ich, takže nezačnú znovu dýchať. Spoločné spanie tiež umožňuje matke monitorovať teplotu dieťaťa počas noci a byť pri ňom, keď zvracia, rozkašle sa, či proste zabezpečiť normálne bezpečné prostredie, ktoré bábätko či dieťa prirodzene očakáva.
Je to pohodlné pre rodičov? Nie!
Je pre niektorých "prvorodičov" náročné prispôsobiť sa? Áno!
Niet pochýb, že priepasť medzi tým, čo nás učí naša kultúra očakávať od spánku dieťaťa (prečítať rozprávku, prikryť, zhasnúť svetlo a nevidieť sa nasledujúcich 8 hodín) a skutočnosťou, ako zdravé a normálne deti naozaj spia, je obrovská.
Ale prvé kroky k vysporiadaniu sa s faktom, že vaše dieťa neprespí noc či nechce spať bez vás, sú uvedomiť si, že:
(1) Neprespať noc do veku 3-4 rokov je normálne a zdravé správanie sa ľudských mláďat.
(2) Vaše dieťa nie je náročné, ani vami nemanipuluje, je normálne a zdravé a správa sa primerane svojmu druhu.
Keď akceptujete tieto jednoduché fakty, starať sa o vaše dieťa v noci bude omnoho ľahšie. Keď sa vzdáte predstavy, že vaše dieťa má spať v noci 8 hodín v kuse, a budete vnímať nočné vstávanie k dieťaťu ako vzácne a pominuteľné chvíle, veľmi rýchlo si zvyknete.
Vrelo doporúčam knihu Nighttime Parenting od Dr. Searsa. Prvé roky našich detí sú veľmi dôležité a majú veľký vplyv na ich životy. Prejde to všetko príliš rýchlo. Napĺňať potreby našich detí počas týchto začiatkov sa v ďalších rokoch veľakrát vyplatí.
(Preklad je zverejnený so súhlasom autorky, pofesorky K. Dettwyler.)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)